BLUE

              Úvod             

Otvoril oči, no na nič si nespomínal. Ležal na nemocničnom lôžku a jediné, čo vedel bolo, že sestrička, ktorá mu podala ďalšiu infúziu bola mladá na svoju prácu... nie, ako by to on sám povedal, bola to kosť. Kryštálové oči otvorila dokorán, keď sa po dvoch mesiacoch prebral z kómy. Zavolala na doktora, no namiesto neho do izby pribehla trojica študentov, ktorá na neho zakričala. Jeho meno bolo Blue.

1 . Otvárací ceremoniál 

Ace, Xander a Chione. Traja študenti skákali okolo doktora, ktorý im nedokázal vysvetliť, prečo Blue stratil pamäť."Dajte mu čas," povedal doktor bez zmeny v hlase. "Blue stratil pamäť, čokoľvek mu poviete, bude pre neho novou informáciou."
"Pamätá si nás?" spýtal sa Ace zarmútene. Ace bol ten najnižší zo skupiny. Mal úzky špicatý nos, vysoké čelo a výrazné lícne kosti. Hnedé orieškové vlasy si zastrčil za uši pomocou dlhého rukávu, pleteného svetra, tej istej farby. Doktor sa pozrel na chlapca. "Mali by ste ísť naspäť do triedy, musím urobiť ešte niekoľko vyšetrení."
"Neodídeme preč!" skríkla Chione. "Nie teraz, keď sa konečne prebral z kómy." Kučeravé plavé vlasy, ktoré jej siahali na šiju, boli len ilúziou anjela, ktorým Chione rozhodne nebola. V modrej uniforme, so sukňou vysoko nad kolenami, vyzerala božsky. Xander mlčal, no hltal ju očami. Priveľmi mu nezáležalo na tom hlupákovi, ktorý si o to koledoval už týždne. Bol to práve on, kto mu povedal, aby sa držal v úzadí prvé tri mesiace. Študenti potom zapadnú, no Blue ho neposlúchol. Neuvedomil si, že každý čin, ktorý vykoná na tomto mieste, bude znamenať problémy.
"Blue," oslovil ho Ace. Študenti spozorneli a Xander sa pristihol pri zvláštnom pocite zľutovania.
"Do čerta!" zavrčal Blue, "strašne ma bolí hlava. Čo sa mi do pekla stalo?"
"Vieš, kto som? Vieš? Vieš?"
"Ace, si hlupák alebo čo? Jasné, že viem, kto si." Chione sa otočila na doktora a zvedavo sa opýtala: "Doktorko, bude Blue v poriadku?"
"Podľa jeho správania usudzujem, že si Blue spomína na svoj život spred nehody, no potom jeho myseľ prestáva spolupracovať."
"Akej nehody?" Blue znova zavrčal. Nad jeho telom sa vznášala neviditeľná temná aura, ktorá zasiahla jeho modrozelené oči. Rukami si automaticky vošiel do rozcuchaných orieškovohnedých vlasov.
"Možno to budú dni, týždne alebo mesiace, kým si Blue spomenie na nehodu, ktorá sa mu stala," povedal doktor a potom vzal zo stola baterku a podišiel k chlapcovi. Palcom a ukazovákom mu roztvoril najskôr ľavé a potom pravé oko, a zasvietil doň baterkou.
"Na akej škole sa nachádzaš?" spýtal sa doktor rázne a sústredene zvraštil obočie.
"Je to nutné?" odfrkol Blue, "Nápravno-vzdelávacej."
"Aký cieľ symbolizuje našu školu?" pokračoval doktor, "prečo rodičia posielajú svoje deti na našu školu?" Blue na chvíľu zaváhal. Pozrel sa na Xandra a na jeho svetlé vlasy, ktoré mu siahali po plecia. Hnedé oči ho prebodli priamo do hrude.
"Odpovedz!" šepol mu Xander. Tvár mal strhanú, zarastenú a vôbec, pôsobil oveľa staršie.
"Blue, aký cieľ symbolizuje našu školu?" naliehal doktor. Blue sa pozrel na priateľov, ktorí na neho uprene civeli.
"Ja... ja neviem."
"Do čerta!" skríkla Chione nervózne. "Robíš si z nás žarty, ty hlupák alebo čo? Ako je možné, že si nespomínaš na školu?"
Doktor sa ležérne presunul ku konferenčnému stolu, na ktorom bol telefón a vyťukal doň číslo. Po tom, ako sa z druhej strany ozval hlas mladej ženy, doktor povedal: "Pani Robinsonová, Blue sa prebral z kómy. Potrebujem vašu pomoc." Triedna učiteľka, ktorá mala týchto študentov na starosti, prišla do nemocničnej časti za pár minút.
"John, povedala som ti najmenej stokrát, aby si mi hovoril menom...ako doma," povedala s úsmevom. Doktor sa pozrel na ženu, bola mu veľmi podobná. Mala kryštálovo-modré očí, bola vysoká a útla. Na sebe mala čierny kostým s čiernymi lodičkami a okolo pliec mala prevesený biely plášť. John Sunnh bol nie len doktor na miestnej škole, ktorá sa nachádzala ďaleko za hlavným mestom. John bol profesor, no predovšetkým bol pre Sarah starší brat. A teraz, keď pozoroval Sarah pri práci, si uvedomil, ako veľmi ju mal rád. Odkedy im zomreli rodičia, odvtedy si boli vzdialení.
"Sarah," oslovil ju doktor. "Blue stratil pamäť, no nie tak celkom úplne."
"Čo tým chceš povedať?" spýtala sa Sarah. Opatrne prešla cez študentov, ktorí so zatajeným dychom pozorovali dvojicu pedagógov.
"Pamätá si na svojich priateľov, no nie na školu a vonkoncom nie na tú prekliatu nehodu."
"Dobre," prikývla. Počkala, kým doktor neodvedie hlučných a protestujúcich študentov z izby, a potom sa posadila vedľa chlapca. Z tašky, ktorú mala prevesenú cez ľavé plece, vytiahla malý notes s modrým perom.
"Čo je na tejto škole také zaujímavé?" spýtal sa Blue s úškrnom.
"Moje meno je Sarah Sunnh Robinsonová a pracujem na tejto škole, ako profesorka mágie."
"Mágie?" zopakoval Blue s otvorenými očami dokorán. Hlavou pokrútil neveriacky do strany.
"Naša škola nemá meno," pokračovala Sarah a sústredene si čosi zapisovala do notesu. "Nie je záhadou, že na svete existujú rodiny, ktoré z nejakých zvláštnych dôvodov vlastnia podivné schopnosti. Mnohí z nich však svoje sily nedokázali aktivovať a práve preto vzniklo miesto, ktoré slúžilo priamo týmto rodinám. Tie posielali svojich potomkov do školy za účelom zmeny v ich správaní."
"Prečo by niekto urobil takú hlúpu vec?" zachichotal sa.
"Pretože nedosiahnutie plnej sily v obore, bolo pre rodiny ponižujúce. To bol dôvod prečo posielali svojich potomkov do našej školy. Bolo to za účelom nápravy, rovnako ako v tvojom prípade Blue. Tvoja matka ťa nedokázala udržať na uzde a navyše tvoje schopnosti sú na úplnej nule."
"To mi chcete nanútiť, že aj ja ovládam magické schopnosti? Nebuďte smiešna." Profesorka sa zľahka pousmiala. Mala niečo málo po tridsiatke. Hnedé vlasy mala vyčesané do oboch strán.
"Tvoja rodina vyniká v umení prírody. Tvoja matka ovláda všetky živly, chlad a dokonca dokáže privolať silu bleskov. Pred nedávnom publikovala svoje články vo vedeckom časopise, kde sa zaoberá rečou zvierat a rastlín... to všetko môžeš dokázať, ale ako som povedala, tvoja matka ťa sem poslala preto, pretože si na nule. Tvoja rebélia sa skončila, Blue."
"A tá nehoda?" spýtal sa Blue podozrievavo. Modrozelené oči mu potemneli, znova.
"Neviem, kto to urobil, no obloženie budovy odvtedy nespadlo, práve naopak... je ako nové." Zamyslela sa. Do notesu napísala ešte niekoľko viet a potom ho položila na stôl. "Nebola to náhoda, Blue. Niekto na teba použil svoju vlastnú mágiu mysle."
"Kto tú silu ovláda? Nájdem ho a zabije-"
"Na tejto škole je mnoho študentov, ktorí ovládajú rovnaký obor, ako ty. Ak niekto použil na teba silu karmy, ktorá ťa uvrhla do kómy, som presvedčená, že to bolo z pomsty. Ako tvoja triedna profesorka som za posledné týždne riešila veľa tvojich prúserov," zvýšila hlas. Obočie zvraštila od zlosti. "Ber na vedomie, že nabudúce ti nepomôžem."

Prešlo niekoľko dní, kým sa Blue spamätal z prvotného šoku. Bolo zvláštne, že takmer všetci na škole vynikali vo svojom obore, ale len on bol stále na nule a o čo viac ho trápil fakt, že ho vlastná matka poslala do nápravnej školy, pretože si s ním nevedela dať rady. Napokon však Blue prikrčil ramenami. Bol to rebel telom i dušou. Nezáležalo mu na schopnostiach ani na tom, koľko bude na tomto prekliatom mieste. Po príchode do internátnej časti budovy, si z recepcie vzal kľúč od svojej novej izby.
"Prečo ma preradili?" skríkol na recepčnú, no ona zaryto mlčala. Chlapcom, akým bol Blue, nemohli ľudia protirečiť. Boli to agresívni, namyslení a najmä najpríťažlivejší rebeli školy. Blue takým bol, rozhodne. Hnedé krátke vlasy, modrozelené oči, vypracovaná mužná postava. Aj napriek tomu, že nedokázal ovládnuť svoj magický obor, Blue bol na škole populárny. Teraz, keď kráčal cez prázdnu chodbu, mu výkrik dievčat chýbal. Miloval ich, hoci už dva mesiace spával s Chione. Nie, že by ju miloval, miloval jej telo a to, aká v skutočnosti bola. Nehrala sa na dámu, nepreniesla mu žiadnu ódu na lásku ani nič podobné, čo sa mu bridilo. Chione bola krásna, nemilovala ho, no chlapci na škole boli jednoducho chlapci... Chione potrebovala po svojom boku muža.
"Blue!" skríkol Ace z diaľky, čím ho vytrhol zo zamyslenia. Útly chlapec nevedno prečo hľadal útechu práve v ňom, no Blue si ho za to obľúbil. Všetky úlohy, ktoré v škole dostal, Ace zvládol na bravúrnu.
"Kde je Chione?" spýtal sa Blue.
"Povedala, že za tebou večer príde," odvetil Ace s úškrnom.
"Bol si na hodine?" pokračoval zvedavo. Ruku mu položil cez ramená až sa zatriasol.
"Bol," prikývol Ace, "kedy sa k nám pripojíš?"
"Onedlho," odvetil Blue, "teraz, keď mi povedala profesorka o škole, je mojou povinnosťou naučiť sa môjmu vlastnému umeniu."
"Blue," oslovil ho Ace neveriacky. "Máš v pláne študovať?"
"Nie," povedal Blue rázne. Spoločne kráčali naprieč študentom, ktorí sa nahrnuli na prázdnu chodbu. Znenazdajky utvorili koridor, po ktorom obaja nenarušene prešli do druhej časti budovy. Blue sa postavil pred dvere, vopchal kľúč do zámky a zľahka pootočil.
"Naučím sa jedno stupídne umenie a utečiem."
"A čo tvoja rodina? Neobávaš sa toho, čo urobí tvoja matka, ak zistí, že si ušiel?"
"Názor mojej matky ma nezaujíma," odfrkol. "To, čo bude s našou rodinou, nech si vyriešia moji rodičia. Ja pôjdem svojou cestou, vezmem si Chione a odídeme ďaleko od týchto podivných praktík, ktoré na nás nemajú žiaden vplyv."
"Ty a svadba?" ozvalo sa spoza dverí. Blue nazrel dnu a na posteli, ktorá bola po pravej strane, ležal Xander.
"A s ňou?" zachichotal sa Xander.
"Xander má pravdu," prikývol Ace a vstúpil do izby. "Nikdy by som nepomyslel, že bude Chio žena, ktorú budeš milovať."
"Ja ju nemilujem," uškrnul sa Blue, "len si nedokážem predstaviť, že by môj potomok vyliezol z dievčaťa z tejto zasranej školy."
"Aj Chio chodí do tejto školy a odvtedy, čo si upadol do kómy, sa dokonca pokúsila o štúdium," poznamenal Ace, "jej sila rastie a zdá sa, že biele umenie má takmer pod kontrolou. Bez jej odklínania, by bola ešte stále na teba uvrhnutá karma."
"Večer jej to odplatím," hlesol Blue.
Xander sa znova uškrnul, ako keby vedel, čo bude nasledovať. Prevalil sa na druhú stranu a zo šuplíka vedľa postele si vzal peňaženku. "Poď, Ace," povedal, "Blue potrebuje priestor." Potom, keď stál medzi dvermi, sa znenazdajky otočil. "Prídem okolo tretej nad ránom, prosím, urýchli to. Netúžim vidieť svoju sestru nahú v tvojej posteli."
"Dobre," odvetil Blue a zatvoril za nimi dvere.
Skôr, ako sa Blue oddá posteľovým radovánkam s najpríťažlivejšou študentkou na škole, bude musieť ísť na otvárací ceremoniál, ktorý sa presunul na dobu neurčitú vďaka jeho nehode. A vlastne prečo táto škola trvala na účasti všetkých študentov?- uvažoval. Nebolo to tak dávno, kedy sa musel zúčastniť školského maratónu. Bolo to tesne po prijatí, keď znovu stretol svojich priateľov. Ace, Xander a Chione. Všetci traja sa odlišovali od ostatných rovnako, ako on. Boli jeho nová rodina a nie len preto, pretože poznali jeho temnú minulosť, ktorá mu spôsobovala každú noc ukrutné muky. Tak či onak sa rýchlo vrátil do reality. Navliekol sa do čiernych úzkych džínsov s bielym tričkom a čiernou koženou bundou. Pozrel sa na hodinky a následne do malého zrkadla, ktoré bolo zavesené nad ebenovým stolom pri dverách. Tvár mal výrazne bledú, oči neprirodzene úzke a pery suché. Pri pohľade na svoj odraz, ktorý bol značne poznačený silou karmy, ktorá ho uvrhla do kómy, vedel, že musí nájsť študenta, ktorý ju na neho uvrhol. To bol jediný a pravý dôvod, prečo uvažoval o škole a jeho vlastnom štúdiu na nej. Povzdychol si. Otvoril dvere a so vztýčenou hlavou prešiel po chodbe, kde na neho čakali študentky. V tesnej blízkosti vyslovovali jeho meno. Páčilo sa mu to.
"Ako ste sa mali, srdiečka moje," hlesol s úškrnom a dve z nich si k sebe pritúlil. Dievčatá na tejto škole, boli niečím zvláštne. Možnože to bolo mágiou a možno tým, že Blue vyžaroval akýmsi podivným svetlom, ktoré k sebe priťahovalo takmer všetkých a všetko.
"Navštevovali sme ťa v nemocnici, každý deň," odvetilo dievča po pravej strane a to druhé so slzami v očiach prikývlo. Takto spoločne prešli až do hlavnej študijnej budovy, do haly, kde na stupienku stál postarší, zavalitejší pán s neprirodzene špicatou bradou a veľkými tmavými očami. Pán Patrick, riaditeľ školy, testoval mikrofón. "Raz, dva tri... raz, dva tri, dva tri," povedal doň. Chione stála tesne pred ním, až keď zbadala skupinu dievčat, spozornela. Študentky uskočili do strany a Blue pomaly prešiel k nej.
"Vrátil si sa späť do formy?" spýtala sa s úsmevom. Rukou mu prešla po vlasoch a potom ho pobozkala na pery. Nebránil sa. Slastne si povzdychol a chytil ju okolo pásu tak pevne, až závistlivé študentky na druhej strane vyštekli jeho meno.
"Blue, nie! Aj my chceme!" kričali. Blue vytesnil všetky hlasy. Pozoroval Chione a znova si ju predstavoval vyzlečenú, keď v tom ho pichlo pri spánku.
"Si v poriadku?" spýtala sa ho Chione ustarostene. Bolesť rázom ustúpila. Blue nadvihol bradu k Chione a s prázdnym výrazom v tvári sa pousmial.
"Odíďme spolu," povedal nečakane, na čo sa Chione zachichotala.
"Aké máš plány?"
"Pôjdeme niekam, kde nás nepoznajú. Vďaka tebe budem mať niekoľko synov a-"
"Počkaj, počkaj," zvraštila obočie, "mám ti porodiť synov? Len tebe? Čo to ma do čerta znamenať, Blue? Neudrel si si hlavu, keď na teba spadla tá budova?"
"Chione, snáď si nemyslíš, že chodím za tebou, pretože sa mi páčiš," zasmial sa. Chione spravila krok vzad. Nemohla uveriť vlastným ušiam. Pozorovala muža pred sebou. Vždy vedela, že je Blue arogantný blbec, no dnes zašiel Blue jednoducho priďaleko.
"Možno som si myslela, že za ten čas, čo spolu trávime chvíle, ma berieš viac, ako kamarátku," povedala Chio nežným hlasom.
"Nehovor mi, že si sa do mňa zamilovala? Aj ty?" Blue znovu sa zasmial. Potom ju však chytil za ruku a pritisol si ju k sebe. Bola taká priehľadná. Strčil jej jazyk do úst a nechal sa unášať jej rytmom. Voľnou rukou jej skĺzol za chrbát a potom ešte nižšie. Zachvela sa od vzrušenia. Keď sa od seba oddialili, Chio si zahryzla do spodnej pery.
"Nie som ako ony," povedala a ukázala smerom na skupinu slintajúcich dievčat v rohu. "Nechcem kričať tvoje meno v nádeji, že sa na mňa pozrieš. Nechcem ťa milovať, no potrebujem ťa vo svojom živote."
"Aj ja teba potrebujem, veď vieš, že s inou by som nič nemal. So žiadnou by som si nevymieňal bozky, nedotýkal sa jej tela a netúžil založiť si s ňou rodinu."
"Teraz to už viem," prikývla a znova sa k nemu naklonila. Tentoraz jeho bozky boli plné vášne, boli alebo sa jej to možno zazdalo. Tak dlho bola osamelá. Mala len Xandra, bol to syn jej nového otca. Neboli pokrvní súrodenci a práve preto v nej vznikala nová nepoznaná túžba. Robievala to často, najmä keď bola mladšia. Od svojich pätnástich. Zakaždým, keď tá túžba prenikla na povrch, zakaždým si našla nového chlapca. Teraz mala dvadsaťtri. Keď prišiel Xander do jej rodiny mala len trinásť rokov, on mal o tri viac. Už ako malý chlapec bol krásny, pôvabný a pravý gentleman. Nikdy nepovedala nikomu o tom, ako veľmi je do neho zamilovaná. Aj teraz po ňom túžila, predstavovala si ho zakaždým, keď bola s jeho najlepším priateľom. Pozrela sa pred seba. Blue vyzeral spokojne. Nemohol to vedieť, nemohol vedieť, že príčina jej povzdychov je Xandrová tvár.
"Dnes večer budeme mať voľnú izbu," povedal jej Blue tesne pred tým, ako odišiel pre pohár šampusu. Oslava sa začala tesnej po siedmej hodine večer. Riaditeľ rozprával o plánoch školy, ktoré zahrňovali tri výlety: magická olympiáda, výlet loďou do susednej školy a koncoročný ples na ostrove, ktorý patril slečne Robinson. Taktiež spomenul hodiny všeobecnej mágie a tréning magického umenia. Blue si ako-tak vedel predstaviť výlet loďou aj magickú olympiádu a všetky tie podivné veci okolo toho, pretože nedokázal použiť žiadnu zo svojich schopností. Blue vedel, že by sa nezúčastnil žiadneho tréningu, ani bodovacej súťaže, ktorá by ho posunula vpred, ale nahodiť sa do obleku a tancovať až do rána, to nie.
"Ako sa máš, Blue?" Ace stál tesne pri stole s občerstvením. Na to, aký malý a útly bol, zjedol toho pomerne veľa. "Dobre," prikývol Blue, "a ty? Kde je to dievča, ktoré tajne obdivuješ?" Ace stuhol. Červeň ho okamžite zaliala snáď po celom tele.
"Ešte neprišla," šepol nervózne. "A-a keby prišla, tak-"
"Nemaj obavy, Ace. Ja, Xander a Chione budeme na míle od teba. Predstavíš nám ju až neskôr." Usmial sa. Ace súhlasne prikývol a napchal si do úst syrový chlebíček. Hudba začala hrať. Blue si ani neuvedomil, kedy sa riaditeľ stratil aj so svojou monotónnou rečou. S dvoma pohármi sa premiestnil k Chione a obaja si pripili na zasrane dlhý rok v tejto väznici. Potom si pripili znova, znova, znova a znova. A znova. Chvíľu to trvalo, kým obaja pocítili účinky alkoholu, no napokon sa výsledok dostavil. Pitie alkoholu bola jediná vec, prečo Blue mal rád túto školu, aspoň čiastočne. Bolo približne jedenásť hodín, keď ho Chione vyzvala k tancu. Pieseň bola pomalá, no bola to rocková balada a tak Blue súhlasil. Pohár položil na stranu a objal Chione okolo pevných bokov. Jazykom jej krúžil po krku a znova si užíval jej slastné vzdychy, ktoré všetci naokolo odignorovali. Profesori sa dávno pobrali do svojich izieb a to bol dôvod, prečo sa atmosféra zmenila. Väčšina študentov sa spárovala. Až na Xandra. Ten pozoroval útleho chlapca, ako tancuje vedľa nevýraznej študentky.
"Ace, kristepane," hlesol Xander pochmúrne. "Máš na viac, chlapče." Potom sa však aj on postavil a vyzval k tancu jedno z dievčat, ktoré obdivovalo Blue-a a Chione. Volala sa Becca. Červené vlasy jej siahali po bradu, úzke biele šaty po zem. Boli s rozparkom na ľavej strane, ale to, čo Xandra uchvátilo, boli jej plné červené pery. Hodnú chvíľu jej civel na ústa, keď jeho oči skĺzli na prsia. Rukou ju hladil po obnaženom chrbte.
"Nemysli si, že sa mi to páči," uškrnula sa Becca. Dnes oslavovala narodeniny. Mala dvadsaťjeden a pre Xandra to bol dôvod, prečo ju túžil opiť. Keď prerušil oslavu a nechal sa ňou uniesť do jej izby, zotrval tam približne ďalšiu hodinu, kým nezaspala. Potom si zapol televíziu a zvyšok večera preležal v jej lone. Krátko po oslave, z ktorej bol Blue, dá sa povedať čiastočne rozčarovaný, sa presunul k zadnému východu. Našťastie pri dverách nikto nebol a tak mohol spokojne prejsť na cestu. Alkohol už čiastočne z jeho tela vyprchal. Prešiel cez úzku uličku, ktorá rozdeľovala dva veľké domy, až prešiel do miestneho malého obchodu s potravinami, ktorý slúžil výrazne študentom z magickej strednej školy. Z pultu pri pokladni si vzal dve fľašky minerálnej vody, noviny, niečo sladké a slané pod zub, a cigarety. Cestou z obchodu, nevedno prečo, šiel cez hlavné námestie. Bolo takmer prázdne, keď prechádzal okolo fontány v tvare dvoch labutí. Prešiel ešte zopár metrov, keď popri ceste prebehla ona. Dlhé, plavé vlasy jej nadvihol vietor. Bola útla a nevšímala si okolie. Bola to jej osudová chyba. Nákladné auto, ktoré sa rútilo z druhej strany, dostalo šmyk a smerovalo na ňu. Blue nezaváhal a tesne pred tým, ako by ju prešlo auto, odhodil tašku s nákupom na zem a dievčinu tuho objal spoza chrbta. Jednou rukou jej objal dekolt, zatiaľ čo druhou rukou ju objal okolo pásu. Držal ju pevne, až pocítil triašku na jej tele. Zhlboka sa nadýchol výraznej kvetinovej vône, ktorá vychádzala z jej vlasov a ktorá opantala jeho zmysli. Chvíľu tam len tak stáli, počkali, kým sa auto stratí a potom sa od nej oddialil. Dievčina s bledou tvárou sa otočila smerom k nemu.Výraz v jej tvári prezrádzal prekvapenie z toho, že ju zachránil práve Blue. Zelené oči jej čudesne zasvietili tou najjasnejšou farbou.
"Prečo si sa nepozerala na cestu!" vyštekol Blue rozhorčene, "to auto ťa mohlo zabiť."
Dievča sa uprene zadívalo do jeho modrozelených očí, ktoré horeli podivnou túžbou. Dlho nepovedala nič, no potom, keď ju chytil za dlaň, sa nečakane vytrhla. Obočie zlovestne zvraštila a povedala: "Choď do čerta, Blue!"
Krátko na to sa k ním rútila skupina mladých dievčat, ktoré kričali jej meno.
"Kaho! Si v poriadku?" spýtalo sa jedno z nich. Dievča malo hnedé vlasy pripnuté striebornou sponou dohora, bolo útle, ale jej telo pokrývali svaly. Tmavomodré oči zapichla do chlapca ako nôž, ktorý sa znovu pokúsil priblížiť ku Kaho.
"Nedotýkaj sa ma!" zavrčala Kaho rázne.
"Prečo?" začudoval sa Blue. Ruky mu automaticky klesli k telu. Odprisahal by, že na škole nebolo dievča, ktoré by ho nemilovalo. Dievča, na ktoré by nefungovalo jeho neviditeľné, priam magické čaro. Každá študentka chcela byť po jeho boku, dokonca aj Chione to neskôr priznala. Nie, Blue sa musel zmýliť- pomyslel si. Znova k nej nadvihol ruku, aby sa jej dotkol, no ona ho odstrčila a povedala: "Nenávidím ťa, Blue. Zhor v pekle."